(DV 22).

„Svätý cirkevný snem vyzýva naliehavým a dôrazným spôsobom aj všetkých veriacich, najmä rehoľníkov, aby si častým čítaním svätého Písma nadobudli nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi," (Flp 3,8) (...)

Preto nech sa radi oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, buď nábožným čítaním... čítanie svätého Písma musí sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Lebo keď sa modlíme, Bohu sa prihovárame; a ho počúvame, keď čítame Božie výroky (DV 25).

A tak čítaním a štúdiom svätého Písma nech sa „slovo Pánovo rýchle šíri a oslávi (2 Sol 3,1) a Cirkvi zverený poklad zjavenia nech čoraz viac prenikne do ľudských sŕdc (DV 26).
Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach, a prihovára sa im. A v slove Božom je toľká sila a účinnosť, že ono je oporou a životnou silou pre Cirkev a pre jej dietky posilou vo viere, pokrmom pre dušu a čistým, nikdy nevysýchajúcim prameňom duchovného života (DV 21).

Lectio divina – Božie čítanie - je praktika stáleho čítania Svätého písma. Je nesmierne dôležité pre správny rast viery a poznanie Boha. Nejde tu o akékoľvek čítanie Svätého Písma, ale o kontakt zo živým Bohom, cez stretnutie sa s Jeho slovom. Podobne ako v prípade modlitby, dosahuje sa predovšetkým vďaka Milosti obdržanej od Boha. Iba vďaka nej môžeme v ľudskom slove, akým sú spísané knihy Svätého Písma, počuť slovo samého Boha. Súčasne treba s tou milosťou spolupracovať a podobne ako modlitbu, treba sa lectio divina učiť. Ono je tiež "umením čítania" schopnosťou vlastného otvárania sa na slovo.

Základnou formou je lectio continua – neustále čítanie Svätého Písma, od začiatku do konca a znova od začiatku. Popri tom, čím je väčšia znalosť Svätého Písma, tým je jeho lektúra plodnejšia. Pri prvom čítaní Biblie, ju niektorí nedoporučujú čítať od začiatku do konca, ale začínať od Nového zákona. V Starom zákone sa doporučuje čítať najprv knihy múdrosti a prorocké, nakoniec knihy historické. Nezávisle od poradia čítania, navrhuje sa čítať Žalmy počas osobnej modlitby.

Keď už v celku poznáme Sväté Písmo, môžeme čítať útržkovite, napr. v zhode s liturgiou dňa, alebo tematicky, či na porovnanie vzhľadom na opísané problémy. Nesmierne povzbudzujúce pre náš osobný život je sledovanie konkrétnych osôb pri ich stretnutiach s Bohom. Takým spôsobom sa Sväté Písmo stane pre nás školou múdrosti života. Podstupujúc lektúru svätého textu, sa stávame jeho poslucháčmi. Niekedy akoby sa v nás čosi otváralo: Božie slovo sa stáva živým, skutočným a ostrejším; ako dvojsečný meč, prenikajúci do všetkých oddelení duše a ducha, kĺbov i špiku, schopné posúdiť túžby a myšlienky srdca (por. Hebr 4,12). Nejestvuje stvorenie, ktoré by bolo pred ním neviditeľné.

Práve naopak, odkryté a odhalené je všetko pred očami Toho, ktorému musíme vydať počet (Heb. 4, 12n). Nie sme prví, ktorí sa o tom presvedčili. Tí, čo čítali Sväté Písmo pred nami tvrdia, že veľkou pomocou v individuálnom čítaní jeho textu je spoločné čítanie v biblických krúžkoch, či v spoločenstvách, ktoré sa pravidelne stretávajú, aby spoločne čítali a prehlbovali znalosti Biblie. Je to v zhode s prisľúbením Pána Ježiša: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi (Mt 18,20). On sám je zvláštnym spôsobom prítomný na takom stretnutí a obdarúva nás milosťami Ducha Svätého.

Plodné čítanie Biblie prebieha v štyroch etapách, ktoré opisujú tradičné latinské termíny: lectio – meditatio – oratio –contemplatio et actio.

Lectio – čítanie označuje vnímanie Božieho slova, ako slova samého Boha. Ide o to, aby sme v biblickom texte počuli slovo Pána a mohli sa s ním v ňom osobne stretnúť. To je cieľom lectio divina. Preto treba čítať tak, aby sme počuli živé slovo. Kto má uši na počúvanie, nech počúva (por. Mk 4,9; 4,23; 7,16. Lk 8,8; 14,35). „Mať uši na počúvanie" je v duchovnom živote nesmierne dôležité. Počúvaním púšťame slovo do svojho srdca, ktoré je centrom myšlienok, dovoľuje, aby nás preniklo, aby pohlo najhlbšie struny v našom vnútri a vošlo do dialógu s našimi najtajnejšími myšlienkami. Týmto spôsobom vchádzame do osobného spojenia s Bohom.

Meditatio – rozmýšľanie sa vyskytuje vždy, keď počujeme slovo ktoré do nás vchádza so svojím obsahom, pozývajúc nás k prijatiu jeho pravdivého zmyslu. My sa však z našej strany musíme spýtať: " Čo mi chceš povedať prostredníctvom prečítaného slova?" A tak sa niekedy v srdci zjavuje svetlo ktoré odhalí to, čo bolo doteraz pred nami ukryté. Meditácia spočíva v otvorení sa pravde, ktorá sa nám odhaľuje prostredníctvom Boha ako nekonečné mystérium, ktoré nás celkovo prerastá, lebo siaha do hĺbky samého Boha.

Oratio – modlitba – sa stáva odpoveďou na takéto svetlo v našom srdci. Je to čistá a krátka modlitba srdca vo forme obdivu nad krásou a nádherou Boha a jeho múdrosti. Inokedy je to zase ďakovanie za Jeho veľké diela, alebo skrúšenosť v okamihu, keď je pred nás prestretá pravda o našej slabosti a hriechu. Alebo to môže byť aj hlboká prosba o milosť pravdivého života.

Contemplatio et actio – kontemplácia a konkrétny čin – označuje zotrvávanie v Božej prítomnosti a zároveň vykonávanie toho, čo rozoznávame ako Jeho vôľu. Dovádza nás k hlbokému zakoreneniu sa v Bohu, ktorý nás miluje. Vedomie tejto skutočnosti spôsobuje, že v okolí svätyne našej duše, sa čoraz častejšie usádza akési absolútne mlčanie. Ono volá hlasnejšie, ako akýkoľvek iný hlas: „Pán môj a Boh môj!" (Jn 20,28) „Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám rád."(Jn 21,17) Takýto prístup k Bohu sa nazýva kontemplácia.

 

 

Osobná modlitba

Osobná modlitba – sa v mníšskej tradícii stáva harmonickou súčasťou života. Základom pre ňu je každodenná liturgia vykonávaná niekoľkokrát v priebehu dňa, individuálne čítanie Biblie (lectio divina), práca, vypočutie duchovnej konferencie a aj vyučovania. Všetko toto je zahrnuté v základnem mníšskom postoji: mlčania – načúvania. Jednoducho modlitba (oratio) je pre mníchov časom zasväteným Bohu, tu a teraz. Deje sa to prostredníctvom sústredenia sa jedine na živú prítomnosť pred Bohom. Modlitba v mníšskom spôsobe života je čímsi samozrejmým, prirodzeným; takým ako dýchanie, chôdza či spánok.

Práve preto sv. Benedikt veľmi málo píše o inidviduálnej modlitbe. V 20. kapitole jeho Regule čítame: „Ak chceme niečo žiadať od mocných osôb, neodvažujeme sa to urobiť inak ako s pokorou a úctou. O koľko viac so všetkou pokorou a čistou oddanosťou musíme prosiť Boha, Pána všetkých vecí. Buďme si vedomí, že nie pre mnohé slová budeme vypočutí (por. Mt 6, 7), ale pre čistotu srdca a skrúšenosť sĺz. Preto nech je modlitba krátka a čistá, ibaže by sa predĺžila z vnuknutia Božej milosti. Modlitba v spoločenstve v každom prípade nech je celkom krátka a na znamenie predstaveného všetci súčasne vstanú (RB 20,1-5).

Východiskovým bodom modlitby je postoj „Božej bázne", čiže vedomie pred kým stojíme a následne hlboká úcta. Oni nás povzbudzujú k pokore a čistote srdca. Pre zbežného čitateľa je prekvapením odporúčanie, aby modlitba bola „krátka"! Je to zviazané so zásadnou črtou – čistotou. Predlžovaním modlitby bez zvláštneho nadchnutia Božej milosti, hrozí lapenie sa do sietí vlastných predstáv a emócii vyplývajúcich z driemucej vášne a túžby, ktoré sú v každom človeku. Sú veľkými nepriateľmi pravdivej modlitby – stretnutia sa človeka s Bohom.

Už dávnejšie sa prišlo na to, že prvé pohyby srdca sú najčistejšou odpoveďou buď na Božie slovo, alebo na situácie, v ktorých sa stretávame sa s jeho úžasnou milosťou. Preto mnísi praktizovali krátke modlitebné zvraty podľa príkladu vypúšťania striel smerom k Bohu. Odtiaľ sa odvodzuje praktika tzv. „strelných modlitieb - aktov". Vo Východnej Cirkvi je tradícia Ježišovej modlitby, čiže stále opakovanie formuly: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boha Najvyššieho, zmiluj sa nado mnou hriešnym." Toto krátke zvolanie môže tvoriť celý reťazec (podobne, ako je to so zrnkami ruženca). Takýmto spôsobom sa môžeme modliť celý deň, neustále sa vracajúc do čistoty oného prvého pohybu srdca.

Najdôležitejším, počas modlitby, je osobné stretnutie s Bohom, ktorého nie je možné oddeliť od bežného života. Ak ignorujeme Boha v čase našich bežných záujmov, ťažko ho nájdeme počas modlitby. Preto mních vo všetkom čo robí, neustále hľadá Boha. Svätý Benedikt citujúc v Reguly slová sv. Petra odporúča: „ ...aby bol vo všetkom oslávený Boh..."(por. 1 Pt 5,11).

Priebeh osobnej modlitby nám ešte raz priblíži kapitola 52 „O kláštornom oratóriu." Oratórium nech je tým, čo hovorí jeho názov. Nepatrí sa tu činiť, ani prechovávať nič takého čo by nemalo spojitosť s modlitbou. Po ukončeniu Služby Božej, nech všetci preukazujúc úctu Bohu, vyjdú s najväčšou tichosťou tak, aby neprekážala niečia bezohľadnosť bratovi, ktorý sa chce samostatne pomodliť. Ak by sa chcel niekto modliť v samote a v inom čase, nech jednoducho vojde a nech sa modlí, nie nahlas, ale so slzami a z hĺbky srdca. Kto nič podobného nezamýšľa, nech sa po zakončení Služby Božej nezdržiava, aby neprekážal iným (RB 52).

Osobná modlitba sa u sv. Benedikta ukazuje, ako odpoveď na práve skončenú liturgiu, alebo vyplýva aj z vynárajúceho sa nadšenia v srdci. Svätý Benedikt sa veľmi nestará o metódy modlitby, ale odporúča iba potrebnú prípravu: „nech sa nemodlí nahlas, ale so slzami z hĺbky srdca." Benediktínsku zásadu jednoduchej modlitby veľmi výstižne vyslovil John Chapman OSB: „modli sa tak ako vieš a neskúšaj to tak, ako nevieš." Na osobnej modlitbe nie je dôležité to čo robíme, ale to, či pravdivo stojíme pred Bohom tu a teraz. Často je to len boj s časom, o tu a teraz pred Bohom.

Slzy, ktoré spomína sv. Benedikt sú pojmom starovekej tradície „modlitby sĺz". Nejde tu o slzy žiaľu nad sebou, ani o slzy beznádeje, či o slzy zlosti alebo sťažovania sa. Slzy vyskytujúce sa v autentickej modlitbe, sú reakciou srdca na veľké množstvo Božej lásky, ktoré nás zahŕňa popri našich hriechoch a slabostiach. V tom čase sa v srdci uskutočňuje pravdivá premena a očistenie. Takéto slzy sa stávajú najlepším svedectvom skutočného stretnutia sa s Bohom.