INFORMÁCIE 
O KLÁŠTOROCH

V Polsku dnes existujú tri kláštory
a od 1. septembra 2003 aj fundácia na Slovensku:

Opactwo Benedyktynów w Tyńcu
ul. Benedyktyńska 37, 30-375 Kraków, 
tel. 012/267 59 77; 267 55 26; 
fax 012/268 08 01; 
e-mail: tyniec@benedyktyni.pl 
strona www: tyniec.benedyktyni.pl

Klasztor Benedyktynów w Lubiniu
ul. Mickiewicza 6, 64-010 Krzywiń, 
tel.: 065/5170222; fax: 065/5170425; 
e-mail: lubin@benedyktyni.pl 
strona www: lubin.benedyktyni.pl

Klasztor Zwiastowania NMP
w Biskupowie
Biskupów 72, 48-355 Burgrabice, 
tel./fax: 077/439 82 06; 
e-mail: benedyktyni@nysa.com.pl

Benediktínsky kláštor
Dom sv. Benedikta
Barúcov 28, 961-61, Slovakia
tel.: (00421) 45/538 7425,
        (00421) 915/800 124
e-mail: benediktini@stonline.sk 
strona www: tyniec.benedyktyni.pl/sk/

Kandidát mníšskeho života pred svojim vstupom do kláštora prichádza doň ako hosť, aby mohol spoznať konkrétny život daného poločenstva. Po vstupných rozhovoroch a približne dvojtýždňovom pobyte  sa určuje termin vstupu do kláštora, ktorý je pre každého kandidáta individuálny. Termin sa dohaduje pri rozhovore s opátom a magistrom noviciátu. Po vstupe do kláštora kandidát začína polročný postulát. Po ňom nasleduje obliečka, ktorou sa začína  kánonický noviciát, ktorý trvá jeden a pol roka. Ak sa počas tejto doby (noviciát sa rozdeľuje na dve časti. Jeden rok trvá kánonický noviciát a pol roka bežný noviciát) jeho povolanie osvedčí, môže zložiť prvé sľuby na rok, które v nasledujucich rokoch obnovuje ešte dvakrát. Po piatich rokoch od chvíle započatia postulátu, ak sa ukaze dostatočne vyzretý, môže zložit večné sľuby. Vtedy sľubuje pred Bohom a opátom, stálosť (stabilitas), zachovávanie mníšskych zvykov (conversatio morum) a poslušnosť (oboedientia) podľa Reguly sv. Benedikta.

 Ak chce byť niekto prijatý do postulátu, musí mať najmenej 18 rokov. Potrebné sú tieto dokumenty:

1. žiadosť
2. životopis (napíaný vlastnoručne)
3. svedectvo o krste a birmovke
4. doklad o ukončenom vzdelaní
   a katechizácii
5. potvrdenie o zdravotnom stave
6. hodnotenie od svojho farára
7. dve fotografie

Sv. Benedikt z Nursie (ok. 480 – 547) 

Svätý Benedikt, Patriarcha západného mníšstva a hlavný patrón Európy, sa narodil v Nursii (dnes Norcia v Umbrii, Taliansko) okolo r. 480 v šľachtickej rodine. Veľa sa však nezachovalo z písomného dedičstva, týkajúceho sa jeho osoby. Základným prameňom, ktorý máme o jeho o duchovnom obraze je jeho slávna Regula, napísaná samotným sv. Benediktom v kláštore, ktorý založil na vrchu Monte Cassino koncom VI. st. Druhým prameňom je jeho život zahrnutý v knihe Dialógy napísanej pápežom sv. Gregorom Veľkým. Obdobie, v ktorom sv. Benedikt žil bolo časom veľkej krízy Západorímskej starovekej kultúry, ktorá bola vo veľkej miere zničená inváziami kmeňov z Východu aj zo Severu. Tak ako píše sv. Gregor o sv. Benediktovi, bol poslaný na štúdiá do Ríma. Vidiac morálnu skazu a intelektuálny úpadok utiekol zo štúdii s myšlienkou na mníšsky život. Zdržiaval sa najprv v pustovni v okolí Subiaco v strednom Taliansku. Následne sa stal predstaveným neďalekého kláštora vo Vicocaro, odkiaľ – keď sa časť spoločenstva proti nemu vzbúrila – odišiel so skupinou verných žiakov, aby založil vlastný kláštor. Po mnohých ťažkostiach sa usadil na Monte Cassino. Regula, ktorú napísal krátko pred smrťou (zomrel pravdepodobne 21.3.547), bola ovocím jeho celoživotného hľadania. Veľa čerpá z výsledkov vtedajšieho mníšskeho hnutia, z regúl a zásad, ktoré už vtedy boli vytvorené. Zručne ich komponuje a modifikuje tak, aby zodpovedali jeho vízii človeka a cesty, ktorou prichádza k hĺbke poznania Boha a duchovnej lásky. Bol to pohľad – ako sa potom ukázalo – ďaleko presahujúci rámec času, v ktorom Benedikt žil. Viac o sv. Benediktovi si môžete prečítať na poľskej strane benedyktyni.pl/benedykt.htm.

DUCHOVNOSŤ

V dobe sv. Benedikta bol už mníšsky život rozšírený do celej východnej časti Stredozemného mora, zvlášť do Egypta a Sýrie. Charakterizoval ho mnohovravný „odchod" od civilizácie, akoby na kraj – púšte, neobývané územia, nezaťažené skomplikovaným administratívnym riadením. Mnísi tu mali veľkú slobodu vlastnej organizácie a zároveň voľbu rôznorodých foriem života – od kláštorov – gigantov v tvare päťtisícového spoločenstva sv. Pachomia, po predvádzajúce sa výkony jednotlivých askétov. Práve na rozhraní civilizácie, keď starovek bol už formálne kresťanský, ale v svojom lone neustále nosil mnoho z dávnej pohanskej povahy, sa stal vhodnou pôdou, pre ohnivú horlivosť prvotnej Cirkvi, v ktorom našla ideálne podmienky pre svoj duchovný rozvoj. V tej dobe prešli mníšskym životom takmer všetky významné osobnosti Cirkvi a teológovia. Na Západe v tomto období bola situácia úplne iná – bolo tu potrebné počítať s prítomnosťou bojových kmeňov. Budovanie kláštora v týchto podmienkach bolo veľkým rizikom.

Regula nebola zbierkou právnických „kľučiek," či zásad pre život. Svojou vynikajúcou vnútornou organizáciou, otvárala priestor pre prítomnosť mystéria Krista tak v človeku, ako aj v spoločenstve, prostredníctvom vykonávania Officia (Eucharistia a Liturgia hodín) práce a osobného štúdia Svätého Písma (lectio divina). Takto zorganizovaný kláštor sa nestal uzavretým, elitárskym svetom. Stal sa akoby miniatúrou Cirkvi, ktorá pre prvých kresťanov nebola iba „spoločenstvom pokrstených", ale predovšetkým solídnou školou zasvätenia sa pod vedením samotného Najvyššieho Pastiera. Sv. Benedikt vyhradil kláštoru meno „škola Pánovej služby", v ktorej ukladá jednotlivé prvky tak, aby mních pevne sa ich držiac spoznával seba, rozvíjal milosti a dary získané v krste. Čoraz hlbšie má nachádzať Kristovu prítomnosť v spoločenstve a mať vedomú účasť na Jeho Paschálnom Mystériu sprítomnenom vo sviatostiach a liturgii. Vernosť Regule takto nevyhnutne privádza k stretnutiu sa v pravde s Kristom, ako Majstrom, ktorý je Kráľom a jediným Veľkňazom.

Základnou úlohou mnícha vždy bolo – ako hovorí Regula – „hľadanie Boha" a jednota s Ním. Tento individuálny rozmer otvorenia sa na milosť a poslušnosť voči vôli Boha, pretváral sám Boh na väčší rozmer, do histórie Cirkvi, kultúry a civilizácie. Preto každý pravdivý mních bol vždy v plnom zmysle slova človekom Cirkvi, dokonca aj vtedy keď žil sám, ako pustovník (eremitne). Benediktínsky kláštor realizoval život v spoločenstve (cenobitne), formujúc súčasne aj tých, ktorí túžili ísť do pustovne už ako vyzretí k tomu, aby mohli bojovne premáhať zlo aj osamote. Vznikol univerzálny spôsob mníšskeho života, v ktorom sa mohli nájsť ľudia rôznych temperamentov a životných príbehov. Práve tento charakter „miniatúry Cirkvi" rozhodol o zvláštnom vzťahu medzi kláštorom a svetom. Spoločenstvo mníchov nebolo nasmerované „na vonkajšok", do rôznych iniciatív v Cirkvi, alebo vo svete, ale „do vnútra" tak, aby v daných spoločných a historických podmienkach odkrylo samotnú nadprirodzenú podstatu Cirkvi. Takto chce byť jej viditeľným znakom a pomôckou pre hľadajúcich ľudí, ponorených v realite prítomného času. Úlohou mníchov sv. Benedikta sa teda stalo takpovediac – nie „vstúpenie do sveta", ale „život" v kláštore tak, aby svet do neho mohol prísť kvôli stretnutiu s benediktínskym spoločenstvom a takto sám nachádzať cesty Boha.

Všetky iniciatívy rovnako ako aj pastoračné, ktorých sa benediktínske kláštory ujímali, boli v ich konaní vždy podriadené tomuto štýlu a mysleniu.

Benediktíni sa v Poľsku objavili v X st. ako misionári. Jedným z nich bol aj sv. Vojtech. Prvé kláštory tu boli založené v XI st. Odvtedy sa benediktínsky život rozvíjal v Poľsku až do rozdelenia, počas ktorého boli všetky kláštory zavreté. Po 1. svetovej vojne sa podarilo obnoviť kláštory v Lubiňu (1924) a Tynci (1939).